Metalový týždenník 2015

Týždeň 5: 2.2 – 8.2.

Winterage – The Harmonic Passage

Žáner: Folk/Symphonic Power Metal

Pôvod: Janov, Taliansko

Label: žiadny

Na power-metalovom poli sa zjavilo nové teleso z Talianska s názvom Winterage. Čo sa týka novicov v tomto žánri, buď sa vyskytujú kapely, ktoré až bezohľadne kopírujú svojich idolov s nedostačujúcim výsledkom, alebo naopak sú príliš ambiciózni a mnohokrát zabúdajú na pesničkovosť. Kapelu Winterage by som bez problémov dal k druhej skupinke kapiel. Kapela sa spolieha na symfonické aranžmány, množstvo rýchlych sól, melodických riffov a liniek a občasnými odbočkami do folkových vôd. Album samotný je veľmi bombastický a majestátny. Je zrejmé od prvých momentov, že kapela vie to veľmi dobre so svojimi nástrojmi a nečudoval by som sa, keby jej členovia boli aj klasicky trénovaní. Väčšina piesní je v celkovo rýchlom tempe, ale s veľkým množstvom zmien v rámci kompozícií a nechýbajú aj pomalšie skladby. Melódie vedia byť niekedy veľmi chytľavé(či gitarové, symfonické, alebo folkové), rovnako ako riffy, ale mnohokrát kapela dokáže zablúdiť do progresívnejších vôd. Hlavnou zaujímavosťou sú rozmiestnené hudobné odkazy ku známym klasickým skladateľom ako Čajkovsky, Dvořák, alebo Verdi a znalci klasickej hudby určite tieto momenty ľahko rozpoznajú. Avšak okrem páru piesní, ktoré sa jasne odlišujú buď svojim tempom alebo náladou, sa väčšina piesní dosť podobajú a veľké množstvo sól pri každej piesní podľa mňa až zbytočne predĺžia skladby a album celkovo. Winterage je veľmi ambiciózna kapela a pre mnohých ľudí bude táto kapela skvelým novým objavom, ale svojou bombastickosťou to podľa mňa až prehnali.

Melódia: 9,5/10

Tvrdosť: 3,5/10

Komplexnosť: 8/10

Originalita: 7,5/10

Hodnotenie: 7/10

Wildpath – Disclosure

Žáner: Symphonic Power Metal

Pôvod: Paríž, Francúzsko

Label: Brennus

Kapela Wildpath z Paríža vydáva svoju štvrtú dosku svojho power metalu so ženskými vokálmi a silnou symfonickou účasťou. Ku tomuto sa v tomto albume často pridávajú elektronické beaty a efekty, ktoré vedia slušne prehovoriť ku celkovému zvuku albumu. Piesne majú relatívne štandardné postupy, kde sa raz za čas objavia predĺžené sóla, alebo pasáže, kde symfonika hrá hlavnú úlohu. Riffy sú celkom jednoduché, takže hlavnú úlohu by prakticky mali hrať práve symfonické momenty, čo sa bohužiaľ nedeje. Čo je ale horšie a teda absolútne najväčším kameňom úrazu tohto albumu, je naozaj príšerná produkcia. Bicie znejú, ako keby boli z kartónu, gitary a hlavne klávesy a symfonické momenty v niektorých prípadoch nie je takmer vôbec počuť a tak do popredia idú vokály, ktoré sú prinajlepšom priemerné. Speváčka počas celej nahrávky znie znudene a občasný mužský vokál, ktorý ju doprevádza je fakt zlý. K tomu prídu ešte hlasnejšie elektronické pasáže, pri ktorom sa trhajú uši a máme k dočineniu hotovú produkčnú katastrofu. Snažil som sa preniesť cez túto otrasnú produkciu a sledovať hlavne hudobný výkon len so zistením, že je to prakticky len priemerným symfonickým albumom s páru slušnými riffmi a melódiami, ktoré sú kvázi jeho záchranou. Tento album je pre mňa dosť nepochopiteľný vzhľadom na celkom dlhú kariéru, aká táto kapela má. Má síce niekoľko slušných nápadov, ale jeho exekúcia na čele s produkciou robí z tohto albumu prepadákom.

Melódia: 8,5/10

Tvrdosť: 2,5/10

Komplexnosť: 5/10

Originalita: 6/10

Hodnotenie: 3/10

Solefald – World Metal: Kosmopolis Sud

Žáner: Avant-garde/Progressive Metal

Pôvod: Oslo, Nórsko

Label: Indie

Nórski experimentátori Solefald sa vracajú po dlhých piatich rokoch so svojim ôsmym albumom. Kapely ako Solefald sa dajú ťažko vysvetlím jednou vetou, tak ich opíšem rovno podľa toho, čo sa deje v novej nahrávke. Každý jeden moment je naplnený prekvapením, alebo nečakaným momentom: jedným momentom tu máme moderný nórsky progresívny black metal, ktorý svojou majestátnosťou, hĺbkou a taktiež vokálmi Lazareho (Borknagar) vás dokáže úplne vtiahnuť a naraz na vás vyrazí tanečný beat s divne znejúcim riffom, či efektom a úplne nepohodlnými a suchými growlami druhého člena Corneliusa. Niekedy sa vytiahnu ťažko identifikovateľné zvuky, alebo až detinské vtípky a všetko samozrejme v jednej piesni. Ak sa vám to zdá prekomplikované a šialené, tak vedzte že to tak aj je a tak to vždy u Solefald bolo. Škoda, že nemôžem nikde nájsť texty na tento album, pretože to, čo som uchom zachytil ma zaujalo a viem a možno by som sa tými textami aj pobavil. Avšak sú tu trochu vážnejšie problémy oproti minulosti, ktoré postihli tento album. Za prvé je to produkcia, ktorá je až nepochopiteľne suchá a nevyrovnaná a potom sú tu divné muzikantské a vokálne výkony. Solefald samozrejme nikdy neboli ľahkým počúvaním, ale v niektorých momentoch to proste nesedelo: niektoré časti sa poprepájali bez toho, aby to dávalo aspoň minimálny zmysel. U niektorých piesňach som iba čakal, kedy to konečne skončí a to neboli nejako dlhokánske veci. Našťastie to aspoň trochu zachraňujú niektoré individuálne momenty, hlavne tie, pri ktorých je Lazare pri mikrofóne. Z celkového hľadiska považujem nový Solefald za sklamanie, ale nájdu sa tu celkom slušné a hlavne bláznivé a nečakané momenty.

Melódia: 7/10

Tvrdosť: 6,5/10

Komplexnosť: 8,5/10

Originalita: 8,5/10

Hodnotenie: 6/10

Cult of Herodias – Greyvein

Žáner: Funeral Doom Metal

Pôvod: New York, USA

Label: New Frame

Projekty tvorené manželskými pármi je tu niekoľko, ale máloktoré sa dotýkajú doom metalových vôd. Jeden z týchto projektov je New Yorkskí Cult of Herodias so svojim štvrtým albumom. Ako je to pri manželských pároch zvyčajné, tak o vokály sa postarala žena a musím povedať, že to bolo vynikajúce rozhodnutie. Jej hlas naozaj krásny a s nečakane veľkým rozsahom. Hlavne pri vyšších polohách mi mnohokrát naskakovala husia koža. Čo sa týka ostatku hudby, tak je to veľmi melancholická, ba priam až depresívna nahrávka, kde väčšinou času sa veľa ani nedeje okrem pomalého piana a pozadím, ktorým je buď dážď spievajúce vtáčiky, alebo naopak naozaj strašidelný noise, ktorý dopomáha pocitu úzkosti. Metal toho typického funeral doomového žánru, teda veľmi pomále bicie, doznievajúce tvrdé riffy a všeobecne temná atmosféra, je skôr v menšine a práve v tých momentoch narážame na najväčšiu slabinu albumu. Zvuk bicích je extrémne suchý (akoby z naprogramovaný z lacných samplov) a gitary znejú doslova ako prd. V týchto momentoch by mal byť zvuk silný a majestátny, ale zrejme kvôli nedostatočnej kvalite produkcie je to len suché a nudné. Taktiež posledné tri piesne pozostávajú iba z piána a vokálov a nejakých tých efektov, čo vážne narúša kontinuitu albumu. Pri poslednej skladbe som aj zabudol, že počúvam funeral doomový album a nie melancholicko-gotickú áriu. Veľakrát aj tie pianové piesne začnú byť pekne nudné a nezachráni to ani ten úžasný speváčkin hlas. Tento album ale vás dokáže vtiahnuť, ako máloktorý svojou melanchóliou a úprimnou úzkosťou a strachom. Škoda, že pre tento efekt museli obetovať schopnosť písať dobré piesne. Tento album by som odporučil iba pre tématické počúvanie, ale aj tak treba zniesť veľmi zlú produkciu pri metalových pasážach.

Melódia: 8/10

Tvrdosť: 6/10

Komplexnosť: 4/10

Originalita: 6/10

Hodnotenie: 5/10

0 X í S T – One Eon

Žáner: Dark/Doom Metal

Pôvod: Riihimäki, Fínsko

Label: Death Shrine Offerings

Kapela, ktorá najprv zaujme svojim dosť originálnym menom sa vracia so svojim druhým albumom. Aj keď kapela 0XíST (správne by sa mali vyslovovať Zero Exist) hrajú doom metal a sú z Fínska, nečakajte melancholické výlevy ako u drvivej väčšine ich krajanov v brandži. Očakávajte veľmi temnú nádielku, kde každý riff na vás bude neľútostne búšiť, akákoľvek melódia je tu kvázi zakázaná a ak sa objaví niečo, čo sa z diaľky čo i len približuje k melódie, tak vedzte, že to len zväčší tú temnotu. Vokály sú (okrem jednej piesne) vždy škrekovo-growlované a aj keď sa objaví nejaký iný druh vokálu, vždy je to temné a bezútešné. Gitary majú čistý, ale hustý zvuk a vďaka perfektne zvládnutej produkcii vytvárajú neľútostnú zvukovú stenu. Žiadne keyboardy ani efekty tu nečakajte, táto kapela ide na to priamo bez prikrášlení, pretože iba tak sa dá dosiahnuť efekt, na ktorú kapela mala záujem ísť. Sú tu niektoré dosť chytľavé riffy, ale väčšina z nich ide cez veľmi podobný postup, čo má za nechcený výsledok pocit monotónnosti a rovnakosti počas celého albumu. Bicie takmer nikdy nezrýchlia, ba čo viac, väčšina albumu sa ťahá v jednom pomalom tempe s veľmi občasnou výmenou rytmu. Raz za čas kapela vie stíšiť na jeden, či dva riffy, ktoré sa moc od ostatku nelíšia a skôr než sa nazdáte, idete naspäť do zabehnutého člnu. Kapela 0XíST sú síce relatívne novou kapelou, ale takmer každý člen má dosť veľké skúsenosti, takže asi aj preto sa rozhodli ísť tým starým, priamočiarym spôsobom na rozdiel od mnohých dnešných kapiel, čo je na jednej strane dobre, ale na druhej strane ukazujú, že s takýmto prístupom veľa zaujímavých nápadov nevytvoria a výsledkom je teda dobrý, ale dosť monotónny album. Ak máte radi temný a priamočiary doom, tento album je pre vás, ale ak idete viac po atmosfére, tak sa prezrite trochu inam.

Melódia: 3/10

Tvrdosť: 8,5/10

Komplexnosť: 3,5/10

Originalita: 6/10

Hodnotenie: 7/10

Wind Rose – Wardens of the Western Wind

Žáner: Symphonic/Power Metal

Pôvod: Pisa, Taliansko

Label: Scarlet

Je tu ďalšia talianska power metalová kapela Wind Rose so svojim druhým albumom. Tento album je zväčša symfonický ladený power metal s celkom chytľavými piesňami ale aj miernymi progresívnymi elementami. Vokály sú celkom podobné hlasu Russela Allena zo Symphony X a hudba je jemu hlasu tiež tak trochu prispôsobená, ale tu všetky podobnosti s touto kapelou končia. Zvuk kapely mi skôr pripomína Rhapsody of Fire s vábušnými gitarami a bicími, epickými keyboardmi a občasným folkovým odskočením. Každá pieseň má svoju silnú chytľavosť, ale našťastie je to doplnené trochu hlbšími štruktúrami a niektorými prekvapujúcimi momentmi. Čo sa mi ale najviac na tomto albume páčilo je spôsob ako kapela dokázala zobrať miliónkrát zabehnuté štruktúry a stále vytvoriť niečo, čo znie sviežo a zaujímavo. Úprimne, ak ste dostatočne oboznámení s tvorbou Symphony X a Rhapsody of Fire, tak tento album neponúkne takmer nič nové, ale aj tak to bude veľmi slušný zážitok. Kapela Wind Rose vytvorila veľmi solídny album, ktorý určite poteší každého fanúšika power metalu.

Melódia: 9/10

Tvrdosť: 3,5/10

Komplexnosť: 7,5/10

Originalita: 6,5/10

Hodnotenie: 8/10

Aura – Noise

Žáner: Progressive Metal

Pôvod: Sapri, Taliansko

Label: žiadny

Kapela Aura z Talianska vydáva svoj tretí album napriek dlhej deväťnásťročnej kariére. Kapela by sa dala charakterizovať ako progresívny metal staršieho zvuku. Starší progresívno-metalový zvuk myslím kapely podobné klasikám ako Rush alebo Queensryche. Takéto prirovnanie kapele Aura by som avšak nedával, keďže ich zvuk má dosť veľa spojitosti s klasických prog-rockom so zvukom 90-tych rokov. Tento album obsahuje celkom prosté riffy a melódie na progresívny žáner, ale aranžmány sú celkom komplexné. Je tu ten pocit dobrodružnosti, ale zároveň aj pocit pokoja, ktorý je typický hlavne pre kapely hrajúce klasický prog rock. Problémom ale je, že tomuto albumu chýba vlastná osobnosť, alebo súčasť, ktorá by ho mohla odlíšiť od ostatných. Vokály sú jednoduché, ale aj tak slabé hlavne vďaka tej typickej talianskej výslovnosti, ktorá sužuje väčšinu talianskych kapiel. Klávesy raz za čas nahodia nejakú zaujímavú melódiu alebo podmaz, ale ani tu nie je nič z čoho by som mal radosť. Rovno poviem, nový album kapely Aura je úplný priemer priemerov. Nemastný neslaný album, ktorý neurazí, ale ani nezaujme. To je presne ten druh albumov kde sa nedá vyzdvihnúť ani jeden moment. Tento album proste iba je.

Melódia: 8,5/10

Tvrdosť: 1,5/10

Komplexnosť: 7,5/10

Originalita: 4/10

Hodnotenie: 5,5/10

Albumy, ktoré som nemal možnosť si vypočuť:

Misþyrming - Söngvar Elds Og Óreiðu – Black Metal, Island

Hæthen - Shaped By Aeolian Winds – Black Metal, USA

Mokoma - Elävien Kirjoihin – Thrash Metal, Fínsko

Vyšlo Skôr

Napalm Death – Apex Predator – Easy Meat

Žáner: Grindcore

Pôvod: Birmingham, Veľká Británia

Label: Century Media

Absolútna legenda žánru, Napalm Death sa vracajú so svojim pätnástym albumom, ktorý ako vždy ponúka ten besnosť a silu. Pri Napalm Death sa človek môže pozastaviť a neveriť vlastným ušiam, že kapela funguje už vyše tridsať rokov a pritom hrajú ešte rýchlejšie a šialenejšie ako predtým. Pre mňa je to len ďalšia evolúcia v kapele a výborná reakcia na čoraz skazenejší svet. S novým albumom je tá agresivita a zbesilosť asi najintenzívnejšia, akú som od nich počul. V posledných albumoch boli niektoré veci trochu prečistené, ale s novým albumom je to presne ako to surové mäso na obálke. Je tu množstvo experimentálnych momentov už od prvej skladby, ktoré celkovú náladu, ktorá je silno znepokojivá, výborne dopĺňajú. Väčšinou je to stále nekompromisná grindová jazda s masívnymi riffmi, šialenými bicími a politicky ladenými textami, ktoré Barney ako vždy vybrecháva o dušu. Produkcia sa tentokrát viac sústredila na špinavosť zvuku, vďaka čomu tento album získal ešte väčšiu intenzitu ako predtým. Napalm Death snáď nikomu netreba predstavovať a v mnoho nemusím predstavovať ani ich nový album. Len vedzte, že na rozdiel od všetkých veteránov v hudbe sa Napalm Death ešte viac snaží zintenzívniť svoju tvorbu, čo sa na novom albume skvele vydarilo a považoval by som nový album za jeden z ich top svojej kariéry.

Melódia: 3/10

Tvrdosť: 9,5/10

Komplexnosť: 6,5/10

Originalita: 7/10

Hodnotenie: 9/10

Armageddon - Captivity & Devourment

Žáner: Melodic Death Metal

Pôvod: Halmstad, Švédsko/Lansdale, USA

Label: Listenable

Christopher Amott, jeden zo známej bratskej dvojice, ktorí tvorili zvuk Arch Enemy, už vyše dva roky nemá s kapelou nič spoločné a tak sa rozhodol obnoviť svoj projekt, na ktorý mal čas iba počas voľnejších dní – Armageddon. Pôvodne mal tento projekt rôzne žánre, od gothenburgského melodeathu, až po typický hard rock, ale tentokrát sa Chris s novými členmi rozhodli venovať jednému, pre nich typického zvuku. Už od začiatku ma ale prekvapil prístup kapely. Ich zvuk je jednoznačne tvrdší a intenzívnejší ako Arch Enemy kedy mal, riffy sú surovejšie, je tu viac blastbeatov a dvojkopákov a hlavne hlas vokalistu je brutálny. Samozrejme sú tu melodickejšie, rovnako ako akustické momenty, ktoré sa viac menej vyhradzujú pri pomalších piesňach, alebo v piesňach s jednoduchšou štruktúrou. Christopher bol vždy známy svojimi skvelými sólami a tých sa tu nabažíte až až. Sú tu aj mierne chytľavé momenty, ktoré si Chris jednoznačne prebral od svojej minulej kapely, ale tých momentov zas tak veľa nie je. Z celkového hľadiska to ale až tak výnimočný album nie je. Kapela síce má slušnú kvalitu, produkcia je slušná, ale chýba tomu trochu viac šťavy a originality. Armageddon vytvorili album, ktorý stojí mierne nad priemerom a to najmä vďaka práci jeho lídra a ako tak nesklame.

Melódia: 7/10

Tvrdosť: 8,5/10

Komplexnosť: 7,5/10

Originalita: 6,5/10

Hodnotenie: 8/10