Metalový týždenník 2015

Týždeň 6: 9.2 – 15.2.

Kalapács – Enigma

Žáner: Heavy Metal

Pôvod: Budapešť, Maďarsko

Label: Hammer

Kapela Kalapács patrí ku silným stáliciam maďarskej tvrdej hudby, ktorých členovia majú už vyše tridsaťročné skúsenosti. Jedenásty album kapely Kalapács tak pochopiteľne bude ťahať do starších vôd tvrdej hudby. Hard-rockové riffy s maličkými thrashovými prvkami, rýchle sóla tvoria tú tvrdšiu časť albumu. V albume ale prevažujú hlavne chytľavé refrény a pohodové tempo s občasným zrýchlením. Každá jedna pieseň má veľmi jednoduchú štruktúru a je veľmi ľahko vnímať a zapamätať všetky prvky hneď pri prvom vypočutí. Sóla vedia občas byť komplexnejšie, ale zväčša iba dopĺňajú celkový zvuk albumu. Texty sú v maďarčine, čo je veľmi pochopiteľné na kapelu tohto ranku. Aj keď vokalista je považovaný za legendu vo svojej krajine, tak si nemôžem pomôcť, len ho nazvať ako najslabší článok albumu. Jeho drsný ale melodický hlas prakticky sedí ku hudbe, ktorú kapela hrá, ale občas vie zabočiť do takých falošných tónin, že sa mi z toho rozboleli uši. Taktiež vokály sú až zbytočne nahlas v mixe, takže mnohokrát poriadne nepočujete gitary v pozadí. Tento album je stereotypný obraz kapely z bývalého východného bloku, ktorá je pekne dlho za zenitom a teraz nevie nič iné, len opakovať tie isté štruktúry bez čo i len štipky snaženia sa priniesť niečo svieže. Hlavne, že tieto „legendy“ majú za sebou nový album a ich fanúšikovská základňa môže byť spokojná, ale v skutočnosti je to len totálny priemer.

Melódia: 7,5/10

Tvrdosť: 3,5/10

Komplexnosť: 3,5/10

Originalita: 4/10

Hodnotenie: 5/10

Mourning Mist – Mourning Mist

Žáner: Avant-garde/Black/Doom Metal

Pôvod: Perugia, Taliansko

Label: Forever Plagued

Predstavte si, že ste novou kapelou a chcete zaujať svojou hudbou. Čo spravíte? Najjednoduchšou odpoveďou by bolo spraviť niečo, čo tu nikdy predtým nebolo. Je zrejmé, že kapela Mourning Mist so svojim debutom rozmýšľali podobne a tak vytvorili niečo, čo sa dá naozaj ťažko vysvetliť. Predstavte si doom metal strihnutý s blackom, ale všetky predstavy o tom ako to môže znieť, obrátite dole hlavou. Ostávajú síce tvrdé, husté riffy a pomalé tempo typické pre doom a chladné melódie a škreky typické pre black, ale objavujú sa elementy, ktoré by ste tu určite nečakali. Za prvé, tu máte violu, ktorá je neuveriteľne chladná, prenikavá cez celkový zvuk a svojimi vysokými tónmi vydáva až neslýchaný efekt zármutku. Potom sú tu nečakané zmeny tempa, ktoré v niektorých prípadoch skončia veľmi chytľavým rytmom a keď sa pridá rovnako chytľavý riff, tak tu máte zážitok, ktoré by ste v tomto albume vôbec nečakali. Niekedy sa kapela naopak rozhodne ísť totálne mimo rytmu a vznikne rovnako nečakaný chaos, typický pre niektoré experimentálnejšie progresívne kapely, alebo sa zase objaví veľmi technické sólo, ktoré ku podivu nikdy nebude v centre pozornosti hudby. Tento album má napriek všetkému niekoľko problémov. Za prvé, čo sa týka produkcie, nikto sa asi zrejme nemohol dohodnúť, či má album znieť blackovo, alebo doomovo, tak zrejme prišiel kompromis, ktorý ale neznie vôbec dobre. Za druhé, aj keď samotné piesne môžu znieť celkom celistvé, tak vždy sa nájde moment, kde to proste nesadne a celý song stratí svoje kúzlo. A za tretie sú tu vokály: zistil som, že všetci štyria členovia si striedali svoje spevácke party, ale podľa mňa ani jeden z nich nemal otvoriť ústa. Jeden robil škreky, pri ktorých chlapovi ihneď dochádzal dych, druhý len vykrikoval bez hocijakého štýlu a jeho hlas úplne ničil zvuk a nijako lepšie neboli na tom ani tí ostatní (teda keby som ich vedel rozpoznať). Z celkového hľadiska kapela Mourning Mist sa rozhodla vyhodiť všetky pravidlá von oknom a výsledkom je dosť presvedčivý, ale mnohými nedostatkami skazený album. Avšak tým, ktorí sú otvorení novým hudobným výzvam tento album určite odporúčam.

Melódia: 6/10

Tvrdosť: 8,5/10

Komplexnosť: 7/10

Originalita: 9/10

Hodnotenie: 7/10

Keďže na youtube nie je k dispozícii ani jedna plná skladba z tohto albumu, tak dávam aspoň promo video.

The Cowards – Rise to Infamy

Žáner: Sludge/Black Metal

Pôvod: Paríž, Francúzsko

Label: Throatruiner

Francúzska banda The Cowards sú tu so svojim druhým nákladom na ušné bubienky. Tento album dostal takéto pomenovanie právom, keďže je to masívny sonický nátlak, ktorý neprestane do poslednej sekundy. Kapela hrá zmiešaninu sludgeu a blacku a v žiadnom prípade nerobí kompromisy medzi prvým či druhým. Extrémne husté a špinavé riffy sa striedajú s tými zlovestnými a masívnymi, pomalé a mocné bicie sa striedajú so zbesilými blastbeatmi zatiaľ čo basa duní rovnako akoby z hlbín pekla, ako z hĺbky šialencovej mysle. Vokály tomu všetkému korigujú svojou totálnou šialenosťou, zlobou a intenzitou. Neznášanlivosť, hnev a nulové zľutovanie nad okolím srší z celého albumu. Každá jedna sekunda je naplnená tým najintenzívnejším zvukom, akým si môžete predstaviť a to je jedno či ide stlmený riff nad pomalým riffy, či šialenosť nad blastbeatom, či dokonca nekonečné pišťanie spätnej väzby. Tento album je priam zosobnená katarzia. Absencia melódií ale aj veľmi špinavá produkcia má aj za doslova nevyhnutnú monotónnosť albumu a časté nerozoznanie jednotlivých riffov od druhých. To je tak trochu na škodu, lebo pri hlbšom preskúmaní by sa mohli objaviť aj zaujímavejšie veci, lenže cez ten konštantný hluk nájsť niečo hlbšie je dosť problém. Tento album odporúčam hlavne na poriadne odreagovanie sa od všetkého zlého, keďže za normálnych okolností si ani neviem predstaviť počúvanie tohto albumu.

Melódia: 2/10

Tvrdosť: 10/10

Komplexnosť: 4/10

Originalita: 7,5/10

Hodnotenie: 7,5/10

Monumentum – The Freak is Alive

Žáner: Atmospheric Sludge/Progressive Metal

Pôvod: Reykjavik, Island

Label: Dark Essence

Islandská partia Monumentu vydáva svoj druhý album a prvý po piatich rokoch. Kapela prešla počas vyše desaťročnou kariérou mnohými žánrovými úpravami a s novým albumom prišli tiež s niečím novým. Kapela sa s novým albumom rozhodla ísť celkom pomaly ale tvrdo, intenzívne ale hladko, ale hlavne so zvukom, s ktorým sa nestretávame každý deň. Zo začiatku sa na vás vyvalia pekne husté sludgeové riffy s deathovými vokálmi, ale tento moment sa stane iba raz počas celého albumu. Zvyšok albumu má množstvo čistých pasáží, doomových vokálov a občasným výletom do progresívnych vôd. Občas sa vrátia tie tvrdé riffy, ale zväčša sa tento album nesie v trochu ľahšom duchu. Piesne sú štruktúrované celkom jednoducho a album sa celkom ľahko počúva, ale každá pieseň má svoju hĺbku aj momenty, na ktoré treba dať vyšší pozor. Nový album ale neponúka momenty, po ktorých by som sa chcel vrátiť ani momenty, ktoré ma dostali veľmi do pozornosti. To, čo tento album ponúka je síce slušné, ale ničím výrazné; je to originálne, ale nie veľmi zaujímavé.

Melódia: 7/10

Tvrdosť: 7/10

Komplexnosť: 6/10

Originalita: 8/10

Hodnotenie: 6,5/10

Abstracter – Wound Empire

Žáner: Sludge/Doom Metal

Pôvod: Oakland, USA

Label: Vendetta

Kapela Abstracter so svojim druhým albumom ponúka dávku doomovo-sludgeovej zlúčeniny s maličkým blackovo-crustovým korením. Tento album ponúka 4 skladby vo vyše 40 minútovej stopáži, takže je jasné, že treba čakať rozsiahlu dávku ponurej hudby. Melancholické tóny s dunivými pomalými bubnami sa striedajú s tlejúcimi sludgeovými riffmi, chrumkavými crustovými akordami a disharmonickými škrekmi. Každá pieseň skáče z jedného motívu na druhý, ale takmer nikdy nestratí na svojej intenzite. Hudba sa niekedy dostane až do ritualistického nádychu, kde sa len čaká na totálne intenzívny výbuch. Kapela dokáže niekedy zrýchliť, ale z drvivej väčšiny tu máme pomaly tiahnuci sa materiál s veľkým sústredením sa na tvrdosť. Každá jedna pieseň má akoby vlastný zatrpknutý život a napriek celkovej rovnakosti zvuku počas celého albumu som len málokedy mohol čakať na ďalšie jej kroky. Týmto je ale zrejmé, že každá pieseň má prakticky rovnaké zloženie a rovnaký celkový dojem, takže pozornosť na detaily je veľmi dôležitá pri počúvaní tohto albumu. Kapela Abstracter sa s novým albumom ukázala ako zaujímavá kapela pre ľudí hľadajúci temnú, intenzívnu a pomalú hudbu, ktorý sa len tak ľahko nebude dať stráviť.

Melódia: 4/10

Tvrdosť: 9/10

Komplexnosť: 6/10

Originalita: 7/10

Hodnotenie: 7,5/10

Call of the Void – Ageless

Žáner: Crust/Grindcore

Pôvod: Boulder, USA

Label: Relapse

Kapela Call of the Void prichádza so svojim druhým albumom pre ľudí milujúcich nekompromisný crust/grind. Kapela so svojim ničivým zvukom, takmer večnou rýchlosťou a hardcorovým prístupom vám dokáže spôsobiť riadne pískanie v ušiach. Útočné crustové riffy, brechajúce vokály, a bicie, ktoré mlátia nonstop sú hlavnými ingredienciami tohto hudobného náporu. Našťastie tento album nie je jednorozmerný, takže počas albumu zažijete mnoho zmien v tempe a odlišných elementov, ktoré sú najvýraznejšie v interlúdových skladbách. Občas zaregistrujete aj menšie prikývnutie k deathu, alebo blacku, aj keď budete musieť dávať pozor na takéto momenty. Tento album je neskutočne naplnený energiou, čomu kapela môže vďačiť veľmi surovej produkcii, ale aj faktu, že ťažko sa tieto skladby dajú predstaviť bez riadneho poga a moshu v dave. Tento album ukazuje ako skutočne drsná hudba má znieť a v rovnakej dobe ukázať viac než len konštantné búšenie do nástrojov. Pre grinderov a crusterov je tento album tutovka a určite zaujme aj mnohých iných.

Melódia: 3/10

Tvrdosť: 9,5/10

Komplexnosť: 6/10

Originalita: 7/10

Hodnotenie: 8/10

The Order of Apollyon – The Sword and the Dagger

Žáner: Black/Death Metal

Pôvod: Páriž, Francúzsko

Label: Listenable

Pôvodne medzinárodná kapela The Order of Apollyon sa po piatich rokoch vracia so svojim druhým albumom, tentokrát s čisto francúzskym obsadením. Kapela hrá miešaninu blacku a deathu, ale odvážim sa povedať, že s týmto albumom blackové elementy prevážajú tie deathové. Väčšina albumu je intenzívna jazda plná blast-beatov a dvojkopávok a zvíjajúcimi riffmi, ale tie sa často pomenia s viac melodickými inštrumentálnymi pasážami a interludami. Piesne majú istý priebeh, ktorý sa skladá s meniacimi motívmi, občasným zoznámením s niečím novým a väčšina piesní končí atmosférickou pasážami. To ale neznamená že sú si piesne podobné – práve naopak. Raz nájdete viac deathu, inokedy viac blacku, niektoré piesne ukazujú temné melódie, ktoré dodávajú majestátnu príchuť a samozrejme interludy ponúkajú veci, ktoré vo zvyšku albumu nenájdete. Tento album ponúka niektoré naozaj dobré momenty a ťažko by som hľadal niečo (okrem trochu divnej produkcie) čomu by som tomuto albumu mal vyčítať. Tento album avšak na druhej strane nekyprí nejakým zvlášť výnimočným momentom, ale pochybujem, že vás tento album mal nejako nudiť.

Melódia: 4/10

Tvrdosť: 9/10

Komplexnosť: 6,5/10

Originalita: 6/10

Hodnotenie: 8/10

Arbitrator – Indoctrination of Sacrilege

Žáner: Progressive Death Metal

Pôvod: Calgary, Kanada

Label: žiadny

Začínať vlastnú kapelu je ťažké. Začať ju sám a iba z vlastnej pomoci a vydať potom album, tak to je iná liga. Presne toto sa podarilo kanadskému Robertovi Kuklovi a jeho projektu Arbitrator. Podarilo sa mu taktiež prehovoriť Dirka Verbereuna (Soilwork + mnoho iných kapiel) aby mu nahral bicie na tento album a k tomu prizvať svetovo renomovaných audio technikov, aby dali albumu čo najlepší zvuk. Z hudobníckeho hľadiska sa pozeráme na drvivý death metal s poriadne hrubými vokálmi a atmosféricko-industriálnou klávesovou kulisou. Takmer každá pieseň sa ťahá okolo 6-8 minútovej dĺžky, takže je jasné, že každá z nich bude mať niekoľko zaujímavých odbočiek od pôvodných teritórií, aj keď esencia každej skladby ostane rovnaká. Každá nová pieseň pridá niečo nové ako pianové pasáže, melodeathovské momenty alebo zvýšené množstvo samplov kulminujúce v čistú techno pasáž v jednej skladbe. Mal som avšak pocit, že niektoré momenty boli trochu prázdne a bez účelu. Taktiež posledná outro skladba mi tam vôbec nesedela a myslím že by to Robert mohol spraviť lepšie. Z celkového pohľadu je to veľmi slušný album s niektorými skvelými momentmi, ktorý by ste určite nemali premeškať hlavne z dôvodu, že všetko to zvládol jeden človek.

Melódia: 6/10

Tvrdosť: 8,5/10

Komplexnosť: 7,5/10

Originalita: 7/10

Hodnotenie: 8/10

Albumy, ktoré som nemal možnosť si vypočuť:

Drowning The Light - From The Abyss: Black Metal, Austrália

Spellbound - Nothing But The Truth: Thrash Metal, Nemecko

Manilla Road - The Blessed Curse: Epic Heavy/Power Metal, USA

Deivos – Theodicy: Technical Death Metal, Poľsko

Recueil Morbide - Morbid Collection: Brutal Death Metal, Francúzsko

Merciless Death - Taken Beyond: Thrash Metal, USA

Metalový týždenník 2015

Týždeň 5: 2.2 – 8.2.

Winterage – The Harmonic Passage

Žáner: Folk/Symphonic Power Metal

Pôvod: Janov, Taliansko

Label: žiadny

Na power-metalovom poli sa zjavilo nové teleso z Talianska s názvom Winterage. Čo sa týka novicov v tomto žánri, buď sa vyskytujú kapely, ktoré až bezohľadne kopírujú svojich idolov s nedostačujúcim výsledkom, alebo naopak sú príliš ambiciózni a mnohokrát zabúdajú na pesničkovosť. Kapelu Winterage by som bez problémov dal k druhej skupinke kapiel. Kapela sa spolieha na symfonické aranžmány, množstvo rýchlych sól, melodických riffov a liniek a občasnými odbočkami do folkových vôd. Album samotný je veľmi bombastický a majestátny. Je zrejmé od prvých momentov, že kapela vie to veľmi dobre so svojimi nástrojmi a nečudoval by som sa, keby jej členovia boli aj klasicky trénovaní. Väčšina piesní je v celkovo rýchlom tempe, ale s veľkým množstvom zmien v rámci kompozícií a nechýbajú aj pomalšie skladby. Melódie vedia byť niekedy veľmi chytľavé(či gitarové, symfonické, alebo folkové), rovnako ako riffy, ale mnohokrát kapela dokáže zablúdiť do progresívnejších vôd. Hlavnou zaujímavosťou sú rozmiestnené hudobné odkazy ku známym klasickým skladateľom ako Čajkovsky, Dvořák, alebo Verdi a znalci klasickej hudby určite tieto momenty ľahko rozpoznajú. Avšak okrem páru piesní, ktoré sa jasne odlišujú buď svojim tempom alebo náladou, sa väčšina piesní dosť podobajú a veľké množstvo sól pri každej piesní podľa mňa až zbytočne predĺžia skladby a album celkovo. Winterage je veľmi ambiciózna kapela a pre mnohých ľudí bude táto kapela skvelým novým objavom, ale svojou bombastickosťou to podľa mňa až prehnali.

Melódia: 9,5/10

Tvrdosť: 3,5/10

Komplexnosť: 8/10

Originalita: 7,5/10

Hodnotenie: 7/10

Wildpath – Disclosure

Žáner: Symphonic Power Metal

Pôvod: Paríž, Francúzsko

Label: Brennus

Kapela Wildpath z Paríža vydáva svoju štvrtú dosku svojho power metalu so ženskými vokálmi a silnou symfonickou účasťou. Ku tomuto sa v tomto albume často pridávajú elektronické beaty a efekty, ktoré vedia slušne prehovoriť ku celkovému zvuku albumu. Piesne majú relatívne štandardné postupy, kde sa raz za čas objavia predĺžené sóla, alebo pasáže, kde symfonika hrá hlavnú úlohu. Riffy sú celkom jednoduché, takže hlavnú úlohu by prakticky mali hrať práve symfonické momenty, čo sa bohužiaľ nedeje. Čo je ale horšie a teda absolútne najväčším kameňom úrazu tohto albumu, je naozaj príšerná produkcia. Bicie znejú, ako keby boli z kartónu, gitary a hlavne klávesy a symfonické momenty v niektorých prípadoch nie je takmer vôbec počuť a tak do popredia idú vokály, ktoré sú prinajlepšom priemerné. Speváčka počas celej nahrávky znie znudene a občasný mužský vokál, ktorý ju doprevádza je fakt zlý. K tomu prídu ešte hlasnejšie elektronické pasáže, pri ktorom sa trhajú uši a máme k dočineniu hotovú produkčnú katastrofu. Snažil som sa preniesť cez túto otrasnú produkciu a sledovať hlavne hudobný výkon len so zistením, že je to prakticky len priemerným symfonickým albumom s páru slušnými riffmi a melódiami, ktoré sú kvázi jeho záchranou. Tento album je pre mňa dosť nepochopiteľný vzhľadom na celkom dlhú kariéru, aká táto kapela má. Má síce niekoľko slušných nápadov, ale jeho exekúcia na čele s produkciou robí z tohto albumu prepadákom.

Melódia: 8,5/10

Tvrdosť: 2,5/10

Komplexnosť: 5/10

Originalita: 6/10

Hodnotenie: 3/10

Solefald – World Metal: Kosmopolis Sud

Žáner: Avant-garde/Progressive Metal

Pôvod: Oslo, Nórsko

Label: Indie

Nórski experimentátori Solefald sa vracajú po dlhých piatich rokoch so svojim ôsmym albumom. Kapely ako Solefald sa dajú ťažko vysvetlím jednou vetou, tak ich opíšem rovno podľa toho, čo sa deje v novej nahrávke. Každý jeden moment je naplnený prekvapením, alebo nečakaným momentom: jedným momentom tu máme moderný nórsky progresívny black metal, ktorý svojou majestátnosťou, hĺbkou a taktiež vokálmi Lazareho (Borknagar) vás dokáže úplne vtiahnuť a naraz na vás vyrazí tanečný beat s divne znejúcim riffom, či efektom a úplne nepohodlnými a suchými growlami druhého člena Corneliusa. Niekedy sa vytiahnu ťažko identifikovateľné zvuky, alebo až detinské vtípky a všetko samozrejme v jednej piesni. Ak sa vám to zdá prekomplikované a šialené, tak vedzte že to tak aj je a tak to vždy u Solefald bolo. Škoda, že nemôžem nikde nájsť texty na tento album, pretože to, čo som uchom zachytil ma zaujalo a viem a možno by som sa tými textami aj pobavil. Avšak sú tu trochu vážnejšie problémy oproti minulosti, ktoré postihli tento album. Za prvé je to produkcia, ktorá je až nepochopiteľne suchá a nevyrovnaná a potom sú tu divné muzikantské a vokálne výkony. Solefald samozrejme nikdy neboli ľahkým počúvaním, ale v niektorých momentoch to proste nesedelo: niektoré časti sa poprepájali bez toho, aby to dávalo aspoň minimálny zmysel. U niektorých piesňach som iba čakal, kedy to konečne skončí a to neboli nejako dlhokánske veci. Našťastie to aspoň trochu zachraňujú niektoré individuálne momenty, hlavne tie, pri ktorých je Lazare pri mikrofóne. Z celkového hľadiska považujem nový Solefald za sklamanie, ale nájdu sa tu celkom slušné a hlavne bláznivé a nečakané momenty.

Melódia: 7/10

Tvrdosť: 6,5/10

Komplexnosť: 8,5/10

Originalita: 8,5/10

Hodnotenie: 6/10

Cult of Herodias – Greyvein

Žáner: Funeral Doom Metal

Pôvod: New York, USA

Label: New Frame

Projekty tvorené manželskými pármi je tu niekoľko, ale máloktoré sa dotýkajú doom metalových vôd. Jeden z týchto projektov je New Yorkskí Cult of Herodias so svojim štvrtým albumom. Ako je to pri manželských pároch zvyčajné, tak o vokály sa postarala žena a musím povedať, že to bolo vynikajúce rozhodnutie. Jej hlas naozaj krásny a s nečakane veľkým rozsahom. Hlavne pri vyšších polohách mi mnohokrát naskakovala husia koža. Čo sa týka ostatku hudby, tak je to veľmi melancholická, ba priam až depresívna nahrávka, kde väčšinou času sa veľa ani nedeje okrem pomalého piana a pozadím, ktorým je buď dážď spievajúce vtáčiky, alebo naopak naozaj strašidelný noise, ktorý dopomáha pocitu úzkosti. Metal toho typického funeral doomového žánru, teda veľmi pomále bicie, doznievajúce tvrdé riffy a všeobecne temná atmosféra, je skôr v menšine a práve v tých momentoch narážame na najväčšiu slabinu albumu. Zvuk bicích je extrémne suchý (akoby z naprogramovaný z lacných samplov) a gitary znejú doslova ako prd. V týchto momentoch by mal byť zvuk silný a majestátny, ale zrejme kvôli nedostatočnej kvalite produkcie je to len suché a nudné. Taktiež posledné tri piesne pozostávajú iba z piána a vokálov a nejakých tých efektov, čo vážne narúša kontinuitu albumu. Pri poslednej skladbe som aj zabudol, že počúvam funeral doomový album a nie melancholicko-gotickú áriu. Veľakrát aj tie pianové piesne začnú byť pekne nudné a nezachráni to ani ten úžasný speváčkin hlas. Tento album ale vás dokáže vtiahnuť, ako máloktorý svojou melanchóliou a úprimnou úzkosťou a strachom. Škoda, že pre tento efekt museli obetovať schopnosť písať dobré piesne. Tento album by som odporučil iba pre tématické počúvanie, ale aj tak treba zniesť veľmi zlú produkciu pri metalových pasážach.

Melódia: 8/10

Tvrdosť: 6/10

Komplexnosť: 4/10

Originalita: 6/10

Hodnotenie: 5/10

0 X í S T – One Eon

Žáner: Dark/Doom Metal

Pôvod: Riihimäki, Fínsko

Label: Death Shrine Offerings

Kapela, ktorá najprv zaujme svojim dosť originálnym menom sa vracia so svojim druhým albumom. Aj keď kapela 0XíST (správne by sa mali vyslovovať Zero Exist) hrajú doom metal a sú z Fínska, nečakajte melancholické výlevy ako u drvivej väčšine ich krajanov v brandži. Očakávajte veľmi temnú nádielku, kde každý riff na vás bude neľútostne búšiť, akákoľvek melódia je tu kvázi zakázaná a ak sa objaví niečo, čo sa z diaľky čo i len približuje k melódie, tak vedzte, že to len zväčší tú temnotu. Vokály sú (okrem jednej piesne) vždy škrekovo-growlované a aj keď sa objaví nejaký iný druh vokálu, vždy je to temné a bezútešné. Gitary majú čistý, ale hustý zvuk a vďaka perfektne zvládnutej produkcii vytvárajú neľútostnú zvukovú stenu. Žiadne keyboardy ani efekty tu nečakajte, táto kapela ide na to priamo bez prikrášlení, pretože iba tak sa dá dosiahnuť efekt, na ktorú kapela mala záujem ísť. Sú tu niektoré dosť chytľavé riffy, ale väčšina z nich ide cez veľmi podobný postup, čo má za nechcený výsledok pocit monotónnosti a rovnakosti počas celého albumu. Bicie takmer nikdy nezrýchlia, ba čo viac, väčšina albumu sa ťahá v jednom pomalom tempe s veľmi občasnou výmenou rytmu. Raz za čas kapela vie stíšiť na jeden, či dva riffy, ktoré sa moc od ostatku nelíšia a skôr než sa nazdáte, idete naspäť do zabehnutého člnu. Kapela 0XíST sú síce relatívne novou kapelou, ale takmer každý člen má dosť veľké skúsenosti, takže asi aj preto sa rozhodli ísť tým starým, priamočiarym spôsobom na rozdiel od mnohých dnešných kapiel, čo je na jednej strane dobre, ale na druhej strane ukazujú, že s takýmto prístupom veľa zaujímavých nápadov nevytvoria a výsledkom je teda dobrý, ale dosť monotónny album. Ak máte radi temný a priamočiary doom, tento album je pre vás, ale ak idete viac po atmosfére, tak sa prezrite trochu inam.

Melódia: 3/10

Tvrdosť: 8,5/10

Komplexnosť: 3,5/10

Originalita: 6/10

Hodnotenie: 7/10

Wind Rose – Wardens of the Western Wind

Žáner: Symphonic/Power Metal

Pôvod: Pisa, Taliansko

Label: Scarlet

Je tu ďalšia talianska power metalová kapela Wind Rose so svojim druhým albumom. Tento album je zväčša symfonický ladený power metal s celkom chytľavými piesňami ale aj miernymi progresívnymi elementami. Vokály sú celkom podobné hlasu Russela Allena zo Symphony X a hudba je jemu hlasu tiež tak trochu prispôsobená, ale tu všetky podobnosti s touto kapelou končia. Zvuk kapely mi skôr pripomína Rhapsody of Fire s vábušnými gitarami a bicími, epickými keyboardmi a občasným folkovým odskočením. Každá pieseň má svoju silnú chytľavosť, ale našťastie je to doplnené trochu hlbšími štruktúrami a niektorými prekvapujúcimi momentmi. Čo sa mi ale najviac na tomto albume páčilo je spôsob ako kapela dokázala zobrať miliónkrát zabehnuté štruktúry a stále vytvoriť niečo, čo znie sviežo a zaujímavo. Úprimne, ak ste dostatočne oboznámení s tvorbou Symphony X a Rhapsody of Fire, tak tento album neponúkne takmer nič nové, ale aj tak to bude veľmi slušný zážitok. Kapela Wind Rose vytvorila veľmi solídny album, ktorý určite poteší každého fanúšika power metalu.

Melódia: 9/10

Tvrdosť: 3,5/10

Komplexnosť: 7,5/10

Originalita: 6,5/10

Hodnotenie: 8/10

Aura – Noise

Žáner: Progressive Metal

Pôvod: Sapri, Taliansko

Label: žiadny

Kapela Aura z Talianska vydáva svoj tretí album napriek dlhej deväťnásťročnej kariére. Kapela by sa dala charakterizovať ako progresívny metal staršieho zvuku. Starší progresívno-metalový zvuk myslím kapely podobné klasikám ako Rush alebo Queensryche. Takéto prirovnanie kapele Aura by som avšak nedával, keďže ich zvuk má dosť veľa spojitosti s klasických prog-rockom so zvukom 90-tych rokov. Tento album obsahuje celkom prosté riffy a melódie na progresívny žáner, ale aranžmány sú celkom komplexné. Je tu ten pocit dobrodružnosti, ale zároveň aj pocit pokoja, ktorý je typický hlavne pre kapely hrajúce klasický prog rock. Problémom ale je, že tomuto albumu chýba vlastná osobnosť, alebo súčasť, ktorá by ho mohla odlíšiť od ostatných. Vokály sú jednoduché, ale aj tak slabé hlavne vďaka tej typickej talianskej výslovnosti, ktorá sužuje väčšinu talianskych kapiel. Klávesy raz za čas nahodia nejakú zaujímavú melódiu alebo podmaz, ale ani tu nie je nič z čoho by som mal radosť. Rovno poviem, nový album kapely Aura je úplný priemer priemerov. Nemastný neslaný album, ktorý neurazí, ale ani nezaujme. To je presne ten druh albumov kde sa nedá vyzdvihnúť ani jeden moment. Tento album proste iba je.

Melódia: 8,5/10

Tvrdosť: 1,5/10

Komplexnosť: 7,5/10

Originalita: 4/10

Hodnotenie: 5,5/10

Albumy, ktoré som nemal možnosť si vypočuť:

Misþyrming - Söngvar Elds Og Óreiðu – Black Metal, Island

Hæthen - Shaped By Aeolian Winds – Black Metal, USA

Mokoma - Elävien Kirjoihin – Thrash Metal, Fínsko

Vyšlo Skôr

Napalm Death – Apex Predator – Easy Meat

Žáner: Grindcore

Pôvod: Birmingham, Veľká Británia

Label: Century Media

Absolútna legenda žánru, Napalm Death sa vracajú so svojim pätnástym albumom, ktorý ako vždy ponúka ten besnosť a silu. Pri Napalm Death sa človek môže pozastaviť a neveriť vlastným ušiam, že kapela funguje už vyše tridsať rokov a pritom hrajú ešte rýchlejšie a šialenejšie ako predtým. Pre mňa je to len ďalšia evolúcia v kapele a výborná reakcia na čoraz skazenejší svet. S novým albumom je tá agresivita a zbesilosť asi najintenzívnejšia, akú som od nich počul. V posledných albumoch boli niektoré veci trochu prečistené, ale s novým albumom je to presne ako to surové mäso na obálke. Je tu množstvo experimentálnych momentov už od prvej skladby, ktoré celkovú náladu, ktorá je silno znepokojivá, výborne dopĺňajú. Väčšinou je to stále nekompromisná grindová jazda s masívnymi riffmi, šialenými bicími a politicky ladenými textami, ktoré Barney ako vždy vybrecháva o dušu. Produkcia sa tentokrát viac sústredila na špinavosť zvuku, vďaka čomu tento album získal ešte väčšiu intenzitu ako predtým. Napalm Death snáď nikomu netreba predstavovať a v mnoho nemusím predstavovať ani ich nový album. Len vedzte, že na rozdiel od všetkých veteránov v hudbe sa Napalm Death ešte viac snaží zintenzívniť svoju tvorbu, čo sa na novom albume skvele vydarilo a považoval by som nový album za jeden z ich top svojej kariéry.

Melódia: 3/10

Tvrdosť: 9,5/10

Komplexnosť: 6,5/10

Originalita: 7/10

Hodnotenie: 9/10

Armageddon - Captivity & Devourment

Žáner: Melodic Death Metal

Pôvod: Halmstad, Švédsko/Lansdale, USA

Label: Listenable

Christopher Amott, jeden zo známej bratskej dvojice, ktorí tvorili zvuk Arch Enemy, už vyše dva roky nemá s kapelou nič spoločné a tak sa rozhodol obnoviť svoj projekt, na ktorý mal čas iba počas voľnejších dní – Armageddon. Pôvodne mal tento projekt rôzne žánre, od gothenburgského melodeathu, až po typický hard rock, ale tentokrát sa Chris s novými členmi rozhodli venovať jednému, pre nich typického zvuku. Už od začiatku ma ale prekvapil prístup kapely. Ich zvuk je jednoznačne tvrdší a intenzívnejší ako Arch Enemy kedy mal, riffy sú surovejšie, je tu viac blastbeatov a dvojkopákov a hlavne hlas vokalistu je brutálny. Samozrejme sú tu melodickejšie, rovnako ako akustické momenty, ktoré sa viac menej vyhradzujú pri pomalších piesňach, alebo v piesňach s jednoduchšou štruktúrou. Christopher bol vždy známy svojimi skvelými sólami a tých sa tu nabažíte až až. Sú tu aj mierne chytľavé momenty, ktoré si Chris jednoznačne prebral od svojej minulej kapely, ale tých momentov zas tak veľa nie je. Z celkového hľadiska to ale až tak výnimočný album nie je. Kapela síce má slušnú kvalitu, produkcia je slušná, ale chýba tomu trochu viac šťavy a originality. Armageddon vytvorili album, ktorý stojí mierne nad priemerom a to najmä vďaka práci jeho lídra a ako tak nesklame.

Melódia: 7/10

Tvrdosť: 8,5/10

Komplexnosť: 7,5/10

Originalita: 6,5/10

Hodnotenie: 8/10

Metalový týždenník 2015

Týždeň 3: 19.1 – 25.1. a týždeň 4: 26.1 – 1.2

(neúplný)

Je tu nové číslo metalového týždenníka, ktorý som ale z rôznych dôvodov naplánoval ako dvojtýždenník s tým, že tie dôležitejšie albumy by som zrecenzoval a niektoré ďalšie albumy by som presunul na neskorší termín. Bohužiaľ, nastal problém s mojim počítačom čo spôsobilo to, že väčšinu recenzií mi neuložilo a ostali mi iba 4 recenzie, ktoré som stihol spraviť ešte skôr. Rozhodol som sa na teraz tieto 4 recenzie zverejniť a ostatné recenzie dopísať neskôr. Takže dúfam, že mi prepáčite nezvyčajne malý a neúplný článok. O týždeň sa vrátim s týmito recenziami plus s novými vecami.

Marduk – Frontschwein

Žáner: Black Metal

Pôvod: Norrköping, Švédsko

Label: Century Media

Ak sa považujete za fanúšika black metalu a nepoznáte Marduk, tak si seriózne musíte prehodnotiť váš postoj. Táto legenda naozaj nepotrebuje žiadne predstavovanie a pri svojom práve vychádzajúcom trinástom albume nepotrebujú ani nejaký zvláštny popis. Je to proste black metal toho najtvrdšieho, najpriamočiarejšieho a najvernejšieho typu. Nájdete tu skladby s guľometnou rýchlosťou a zlovestnými riffmi, ale aj stredno-tempové skladby, kde riffy neľútostivo doznievajú nad chytľavejšími rytmami. Z celkového pohľadu má Marduk iba jednu misiu: byť prví v lajne pri ničení všetkého, čo je sväté. Vokály sú podlé, gitary hrozivé, bicie militantné a songy zbesilé – presne také, čo sa od Marduku vždy očakáva. Taktiež je jasné, že Marduk sa nikdy nezmenil a meniť sa zrejme nikdy nebude. Tento prístup má svoje dobré a zlé stránky – dobré v tom, že fanúšikovia kapely sa nemusia báť a Marduk pre nich vždy zostane značkou kvality, ale na druhej neponúka žiadne prekvapenia, ba dokonca ani žiadny dôvod, prečo by si človek, ktorý počúva túto kapelu iba zbežne, mal vôbec vypočuť ich nový album, keď je vlastne o tom istom ako predtým. Marduk vydal ďalší zbesilý album dobrej kvality, ktorý ale pre bežného poslucháča neponúka nič nové a Marduk si opäť vzal stávku na istotu.

Melódia: 3/10

Tvrdosť: 9,5/10

Komplexnosť: 5/10

Originalita: 5,5/10

Hodnotenie: 7,5/10

Hate – Crusade:Zero

Žáner: Black/Death Metal

Pôvod: Varšava, Poľsko

Label: Napalm

Kapela Hate je považovaná právom za jednu z elitných poľských extrémnych formácií, ktorí by mali potvrdiť svoj status so svojim deviatym albumom. Ak existuje niečo ako typická poľská extrémna hudba, tak Hate sú neho perfektným príkladom. Zdrvujúce riffy a bicie, sóla chaotické ale aj melodické, monštrózne vokály a piesne, ktoré majú neuveriteľnú silu, ale majú v sebe istú dávku zlovestnej melodiky a atmosféry: presne to ponúka nový album Hate. Každá pieseň má v sebe prvky epickosti, ale dokáže ísť plnou silou bez kompromisov. Hate boli mnohokrát podľa mňa tak trochu neprávom porovnávaní so svojimi slávnejšími krajanmi a dokonca nazvaná ako kopírka týchto kapiel napriek tomu, že vekom a skúsenosťami sú na tom rovnako. Ale ten názor sa mi zmenil. Hate pri svojich posledných albumoch zneli veľmi jasne ako Behemoth, avšak pripisoval som si to náhode, ale keď Behemoth so svojim posledným albumom začali znovu koketovať s black metalovým zvukom, tak naraz počujem takéto elementy aj u Hate, ktorí mimochodom, nikdy predtým black metalové elementy nemali. Nemôžem si pomôcť s názorom, že Hate sa s novým albumom priam dala nachytať. Samotný album však zďaleka nedosahuje takú epickú kvalitu, aký The Satanist mal. Nový Hate je z celkového hľadiska aj tak stále slušný album, len aspoň u mňa už asi nikdy neopustí status bohapustej vykrádačky Behemothu.

Melódia: 4/10

Tvrdosť: 9/10

Komplexnosť: 6,5/10

Originalita: 4/10

Hodnotenie: 7/10

Periphery – Juggernaut: Alpha & Omega

Žáner: Progressive Metal/Djent

Pôvod: Bethesda, USA

Label: Sumerian

Periphery sa podľa mnohých postarali o prvý naozaj očakávaný album tohto roka, čo v tomto prípade sú dva rôzne albumy, ale s podobnými názvami a obalmi. Periphery sú podľa mnohých považovaní za lídrami djentovej vlny, ktorá iba pred páru rokmi doslova zachvátila svet tvrdej muziky. Ako sa dá očakávať u Periphery, tak tu máte komplexné rytmy, osem-strunové gitary, ale napriek tomu veľmi chytľavé a melodické piesne. Ak sa vo väčšine prípadov kapela rozhodne ku statočnému kroku vydať naraz dva albumy, tak určite treba očakávať nejaké tie rozdiely medzi nimi, čo je aj prípad u dvojici Juggernaut. Prvý album – Alpha, ponúka najchytľavejšie a najmelodickejšie skladby, ktoré kedy Periphery vôbec nahrali. Okrem niektorých výnimiek má každá pieseň až pozdvihujúcu atmosféru a relatívne jednoduché kompozície. Samozrejme, sú tu momenty s komplexnými rytmami, ktoré dopĺňajú piesne a raz za čas sa tu vytiahne aj tvrdšia stránka kapely. Vokály sú takmer výlučne spievané štýlom, ktorý určite nesadne každému, ale veľmi kvalitne dopĺňajú tento album. Alpha je presne ten typ albumu pre ľudí, ktorí nie sú s kapelou, alebo celkovo s moderným metalom dobre oboznámení a slúži ako vynikajúce predstavenie pre nových fanúšikov. Omega na druhej strane je prakticky opak jej dvojičky. Album je komplexnejší, tvrdší, s väčším množstvom screamovaných vokáloch a z celkového pohľadu určený pre ľudí oveľa viac oboznámení s ich hudbou, alebo fanúšikov moderného progresívneho metalu. Melodická časť Periphery sa tu ale nezahodila a často zachytíte chytľavé vokálne linky, alebo melodické party. Tento dvojalbum je podľa môjho názoru celkom vydarený, ale predsa má tie nedostatky, ktoré dvojalbumy väčšinou majú ako niektoré „zbytočnejšie“ piesne, alebo pasáže, bez ktorých by celková hudba neutrpela. Taktiež nemôžem tento album považovať ako nejaké majstrovské dielo, keďže kapela sa mnohokrát obráti na elementy djentu, ktoré sa počas svojej krátkej histórie dokázala dostať na nervy mnohým ľuďom, aj keď priamo Periphery za to obviňovať nemôžem. Periphery znova dokázala spraviť album o ktorom djentové kruhy budú večne diskutovať a chváliť a z celkového hľadiska je to chválitebný album, ktorý si určite zaslúži vašu pozornosť.

Melódia: 8/10

Tvrdosť: 7/10

Komplexnosť: 8/10

Originalita: 8/10

Hodnotenie: 8/10

Archgoat – The Apocalyptic Triumphator

Žáner: Death/Black Metal

Pôvod: Turku, Fínsko

Label: Debemur Morti

Kapela Archgoat so svojim tretím albumom a prvým po šiestich rokoch prináša hotové peklo. Znie to síce trochu neoriginálne, ale ak si myslíte že peklo by mal znieť, ako každá jedná zlovestná black metalová partia davajúca ódy na satana, tak to ste v strašnom omyle. Archgoat ponúka primitívny, zakalený a absolútne nekompromisný album plného zla. Gitary majú nesmierne hustý zvuk, riffy sú extrémne primitívne, ale v rámci celkovej hudby účinné, sóla znejú, akoby mali z vás vytrhnúť dušu, bicie na vás bombardujú buď pálivými blastbeatmi, alebo hromovými pomalšími momentmi a vokály, ktoré sú priam hlasom zo samotných hlbín zeme. Žiadne fantazírujúce momentíky tu nenájdete, toto je priama pozvánka do skutočného pekla, teda toho, kde namiesto zhorenia vám červy budú ohlodávať posledné kusy vášho mozgu. Ako som už spomenul, tento album je veľmi priamočiary a v mnohých ohľadoch jednotvárny. Toto bol pôvodne aj môj hlavný problém tohto albumu, ale tá jednotvárnosť neskôr zapôsobila na mňa až hypnotickým dojmom. Tento album je presne ten, ktorý mnohí odsúdia kvôli až sebeckej priamosti a aj keď ani podľa môjho názoru tento album neponúka okrem extrémnej zloby nič nezvyčajné, tak ho odporúčam hlavne kvôli tomu, ako účinný ten zvuk po dlhšom počúvaní môže byť.

Melódia: 1,5/10

Tvrdosť: 10/10

Komplexnosť: 3/10

Originalita: 6,5/10

Hodnotenie: 7/10