Metalový týždenník 2015

Týždeň 3: 19.1 – 25.1. a týždeň 4: 26.1 – 1.2

(neúplný)

Je tu nové číslo metalového týždenníka, ktorý som ale z rôznych dôvodov naplánoval ako dvojtýždenník s tým, že tie dôležitejšie albumy by som zrecenzoval a niektoré ďalšie albumy by som presunul na neskorší termín. Bohužiaľ, nastal problém s mojim počítačom čo spôsobilo to, že väčšinu recenzií mi neuložilo a ostali mi iba 4 recenzie, ktoré som stihol spraviť ešte skôr. Rozhodol som sa na teraz tieto 4 recenzie zverejniť a ostatné recenzie dopísať neskôr. Takže dúfam, že mi prepáčite nezvyčajne malý a neúplný článok. O týždeň sa vrátim s týmito recenziami plus s novými vecami.

Marduk – Frontschwein

Žáner: Black Metal

Pôvod: Norrköping, Švédsko

Label: Century Media

Ak sa považujete za fanúšika black metalu a nepoznáte Marduk, tak si seriózne musíte prehodnotiť váš postoj. Táto legenda naozaj nepotrebuje žiadne predstavovanie a pri svojom práve vychádzajúcom trinástom albume nepotrebujú ani nejaký zvláštny popis. Je to proste black metal toho najtvrdšieho, najpriamočiarejšieho a najvernejšieho typu. Nájdete tu skladby s guľometnou rýchlosťou a zlovestnými riffmi, ale aj stredno-tempové skladby, kde riffy neľútostivo doznievajú nad chytľavejšími rytmami. Z celkového pohľadu má Marduk iba jednu misiu: byť prví v lajne pri ničení všetkého, čo je sväté. Vokály sú podlé, gitary hrozivé, bicie militantné a songy zbesilé – presne také, čo sa od Marduku vždy očakáva. Taktiež je jasné, že Marduk sa nikdy nezmenil a meniť sa zrejme nikdy nebude. Tento prístup má svoje dobré a zlé stránky – dobré v tom, že fanúšikovia kapely sa nemusia báť a Marduk pre nich vždy zostane značkou kvality, ale na druhej neponúka žiadne prekvapenia, ba dokonca ani žiadny dôvod, prečo by si človek, ktorý počúva túto kapelu iba zbežne, mal vôbec vypočuť ich nový album, keď je vlastne o tom istom ako predtým. Marduk vydal ďalší zbesilý album dobrej kvality, ktorý ale pre bežného poslucháča neponúka nič nové a Marduk si opäť vzal stávku na istotu.

Melódia: 3/10

Tvrdosť: 9,5/10

Komplexnosť: 5/10

Originalita: 5,5/10

Hodnotenie: 7,5/10

Hate – Crusade:Zero

Žáner: Black/Death Metal

Pôvod: Varšava, Poľsko

Label: Napalm

Kapela Hate je považovaná právom za jednu z elitných poľských extrémnych formácií, ktorí by mali potvrdiť svoj status so svojim deviatym albumom. Ak existuje niečo ako typická poľská extrémna hudba, tak Hate sú neho perfektným príkladom. Zdrvujúce riffy a bicie, sóla chaotické ale aj melodické, monštrózne vokály a piesne, ktoré majú neuveriteľnú silu, ale majú v sebe istú dávku zlovestnej melodiky a atmosféry: presne to ponúka nový album Hate. Každá pieseň má v sebe prvky epickosti, ale dokáže ísť plnou silou bez kompromisov. Hate boli mnohokrát podľa mňa tak trochu neprávom porovnávaní so svojimi slávnejšími krajanmi a dokonca nazvaná ako kopírka týchto kapiel napriek tomu, že vekom a skúsenosťami sú na tom rovnako. Ale ten názor sa mi zmenil. Hate pri svojich posledných albumoch zneli veľmi jasne ako Behemoth, avšak pripisoval som si to náhode, ale keď Behemoth so svojim posledným albumom začali znovu koketovať s black metalovým zvukom, tak naraz počujem takéto elementy aj u Hate, ktorí mimochodom, nikdy predtým black metalové elementy nemali. Nemôžem si pomôcť s názorom, že Hate sa s novým albumom priam dala nachytať. Samotný album však zďaleka nedosahuje takú epickú kvalitu, aký The Satanist mal. Nový Hate je z celkového hľadiska aj tak stále slušný album, len aspoň u mňa už asi nikdy neopustí status bohapustej vykrádačky Behemothu.

Melódia: 4/10

Tvrdosť: 9/10

Komplexnosť: 6,5/10

Originalita: 4/10

Hodnotenie: 7/10

Periphery – Juggernaut: Alpha & Omega

Žáner: Progressive Metal/Djent

Pôvod: Bethesda, USA

Label: Sumerian

Periphery sa podľa mnohých postarali o prvý naozaj očakávaný album tohto roka, čo v tomto prípade sú dva rôzne albumy, ale s podobnými názvami a obalmi. Periphery sú podľa mnohých považovaní za lídrami djentovej vlny, ktorá iba pred páru rokmi doslova zachvátila svet tvrdej muziky. Ako sa dá očakávať u Periphery, tak tu máte komplexné rytmy, osem-strunové gitary, ale napriek tomu veľmi chytľavé a melodické piesne. Ak sa vo väčšine prípadov kapela rozhodne ku statočnému kroku vydať naraz dva albumy, tak určite treba očakávať nejaké tie rozdiely medzi nimi, čo je aj prípad u dvojici Juggernaut. Prvý album – Alpha, ponúka najchytľavejšie a najmelodickejšie skladby, ktoré kedy Periphery vôbec nahrali. Okrem niektorých výnimiek má každá pieseň až pozdvihujúcu atmosféru a relatívne jednoduché kompozície. Samozrejme, sú tu momenty s komplexnými rytmami, ktoré dopĺňajú piesne a raz za čas sa tu vytiahne aj tvrdšia stránka kapely. Vokály sú takmer výlučne spievané štýlom, ktorý určite nesadne každému, ale veľmi kvalitne dopĺňajú tento album. Alpha je presne ten typ albumu pre ľudí, ktorí nie sú s kapelou, alebo celkovo s moderným metalom dobre oboznámení a slúži ako vynikajúce predstavenie pre nových fanúšikov. Omega na druhej strane je prakticky opak jej dvojičky. Album je komplexnejší, tvrdší, s väčším množstvom screamovaných vokáloch a z celkového pohľadu určený pre ľudí oveľa viac oboznámení s ich hudbou, alebo fanúšikov moderného progresívneho metalu. Melodická časť Periphery sa tu ale nezahodila a často zachytíte chytľavé vokálne linky, alebo melodické party. Tento dvojalbum je podľa môjho názoru celkom vydarený, ale predsa má tie nedostatky, ktoré dvojalbumy väčšinou majú ako niektoré „zbytočnejšie“ piesne, alebo pasáže, bez ktorých by celková hudba neutrpela. Taktiež nemôžem tento album považovať ako nejaké majstrovské dielo, keďže kapela sa mnohokrát obráti na elementy djentu, ktoré sa počas svojej krátkej histórie dokázala dostať na nervy mnohým ľuďom, aj keď priamo Periphery za to obviňovať nemôžem. Periphery znova dokázala spraviť album o ktorom djentové kruhy budú večne diskutovať a chváliť a z celkového hľadiska je to chválitebný album, ktorý si určite zaslúži vašu pozornosť.

Melódia: 8/10

Tvrdosť: 7/10

Komplexnosť: 8/10

Originalita: 8/10

Hodnotenie: 8/10

Archgoat – The Apocalyptic Triumphator

Žáner: Death/Black Metal

Pôvod: Turku, Fínsko

Label: Debemur Morti

Kapela Archgoat so svojim tretím albumom a prvým po šiestich rokoch prináša hotové peklo. Znie to síce trochu neoriginálne, ale ak si myslíte že peklo by mal znieť, ako každá jedná zlovestná black metalová partia davajúca ódy na satana, tak to ste v strašnom omyle. Archgoat ponúka primitívny, zakalený a absolútne nekompromisný album plného zla. Gitary majú nesmierne hustý zvuk, riffy sú extrémne primitívne, ale v rámci celkovej hudby účinné, sóla znejú, akoby mali z vás vytrhnúť dušu, bicie na vás bombardujú buď pálivými blastbeatmi, alebo hromovými pomalšími momentmi a vokály, ktoré sú priam hlasom zo samotných hlbín zeme. Žiadne fantazírujúce momentíky tu nenájdete, toto je priama pozvánka do skutočného pekla, teda toho, kde namiesto zhorenia vám červy budú ohlodávať posledné kusy vášho mozgu. Ako som už spomenul, tento album je veľmi priamočiary a v mnohých ohľadoch jednotvárny. Toto bol pôvodne aj môj hlavný problém tohto albumu, ale tá jednotvárnosť neskôr zapôsobila na mňa až hypnotickým dojmom. Tento album je presne ten, ktorý mnohí odsúdia kvôli až sebeckej priamosti a aj keď ani podľa môjho názoru tento album neponúka okrem extrémnej zloby nič nezvyčajné, tak ho odporúčam hlavne kvôli tomu, ako účinný ten zvuk po dlhšom počúvaní môže byť.

Melódia: 1,5/10

Tvrdosť: 10/10

Komplexnosť: 3/10

Originalita: 6,5/10

Hodnotenie: 7/10